Horrible week

Dobre, na začiatok zdravím všetkých ľudí, ktorí si práve otvorili tento článok a budú schopní ho dočítať až do úplného konca.  Je utorok ...

Dobre, na začiatok zdravím všetkých ľudí, ktorí si práve otvorili tento článok a budú schopní ho dočítať až do úplného konca. 

Je utorok 1.8.2017 - 17:32 a ja začínam písať prvé riadky tohto článku. Viete ako som vám sľubovala, že články budú bývať každé 2-3 dni? No, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Všetko to začalo už minulú nedeľu, keď som sa prebudila s ukrutnou bolesťou hrdla, no nedávala som tomu veľkú pozornosť, jednoducho som si zobrala tabletky na cmúľanie, konkrétne Lišajník indický, pretože starká vyčítala, že bolesť hrdla po ňom prejde do dvoch dní! (Nie, naozaj to tak nie je, to by bol priveľký zázrak. ) V pondelok som s bolesťou hlavy, hrdla a stým, že som ledva rozprávala putovala ku kaderníčke, kde som strávila vyše štyroch hodín, pretože mi vyrovnávala vlasy. Všetko to fénovanie mi nespravilo vôbec dobre a moja bolesť hrdla sa ešte zhoršila. Od pondelka som už len ležala, pila čaje a cmúľala spomínaný Lišajník indický, no a aby toho nebolo málo, mamina zavelila, že kalciový sirup ma predsa dá dokopy! No dobre, najväčšia sranda prišla vo štvrtok, kedy som už nevedela prehĺtať (čítaj sliny som musela vypľúvať), nevedela dýchať a ani rozprávať. Tak sme teda putovali na pohotovosť, kde sa doktorka zhrozila, že také hrozné mandle v živote nevidela, a to už teda musela mať pekný vek. Povedala mi, že sa jej to nezdá, že ma objedná na ráno na krčné, pretože tam bude asi absces a budú mi to musieť rezať. Viete si predstaviť ako som sa v tú noc vyspala. Ráno som sa zobudila s horúčkami, áno s horúčkami, nie s teplotami. Prišli sme na krčné a doktorka hovorí, absces to nie je, to je v poriadku. Tak som sa začala tak radovať, že som prepočula ďalšiu vetu :"Ale musí ísť do nemocnice". Počula som až mamininu otázku : "Ležať?" A doktorka odvetila, že samozrejme, že s tým domov ísť nemôžem, lebo sa zadusím svojimi vlastnými mandľami, tak som teda hospitáciu odmietla a doktorka mi povedala, že mám ísť na infekčné. Väčšia sranda bola tam, doktorka mi zobrala krv, lebo jej prišlo na um, že to asi bude mononukleóza (chápete? mononukleóza, choroba, ktorú mala kedysi moja spolužiačka a ja som si vždy premietala v hlave otázku, čo za chorobu to vlastne je, keďže jej nič nie je, samozrejme, mononukleóza položí každého inak, je to podľa imunitného systému), dobre, o dve hodiny sme si prišli po výsledky a doktorka začala čítať, leukocyty v poriadku, čítala ďalej a zrazu a áno, je to mononukleóza, ty si odmietla hospitáciu? Tak ja sa ťa nepýtam, osemnásť nemáš, takže ideš ležať a nezazeraj po mne s tebou som husy nepásla (nebolo to zazeranie, to som už plakala), takže z ničoho nič som sa ocitla na infekčnom oddelení (mimochodom, sú tam návštevy zakázané) v izbe s dvomi posteľami no jedinou obyvateľkou, mnou. Plakala som asi ďalšie dve hodiny a sestričky, ktoré okolo mňa fakt behali a púšťali mi do žíl raz glukózu, raz NaCl a neposledne antibiotiká, sa nestíhali čudovať a každá z nich sa ma snažila utešiť. Po dvoch hodinách prišlo spasenie v podobe mojej najlepšej spolubývajúcej, do dverí vošlo vysmiate dievčatko (vtedy sa ešte smiala, no časom už plakala so mnou) a pozdravilo ma ahoj! Tak som skoro vyskočila z kože, celá šťastná, že tam nebudem ležať sama. Paťa, moja spolubývajúca, bola len o rok staršia a aj keď býva 70 km ďaleko, zistili sme, že máme veľa známych, mimochodom Paťa mala tiež mononukleózu, no mala postihnutú pečeň, teda akútny zápal pečene. Keď sme sa pýtali, čo je dievčatku vedľa nás, tak nám povedali, že má tiež mononukleózu (asi sa to teraz nejako šíri). Celú sobotu sme prespali, najprv som si myslela, že nám asi dali nejaké tabletky na spanie, no nie, teraz mi dochádza, že to sme boli naozaj také slabé. Horšia bola nedeľa, ktorá išla strašne pomaly, no a pondelok, ten som celý preplakala. Až v nemocnici zistíte, čo má skutočnú hodnotu, to bola jedna z hlášok, ktorú som povedala svojej najlepšej kamarátke včera večer. Inak áno, zistíte aj to, kto pri vás skutočne stojí, kto vás príde pozrieť, aj keď len pod okienko, kto vám zavolá, či napíše. No a dnes, som doslova prinútila doktorku pustiť ma domov. Ráno mi sestrička, ktorá ma prijala v piatok a bola najmilšia vzala krv a kázala som jej, nech ju popľuje, aby som mala šťastie, aby výsledky dopadli dobre. Tak teda výsledky dorazili, všetko som mala v poriadku, všetko sa zlepšilo, no pečeňové testy sa zhoršili. Nie oveľa, ale sú horšie. Tak som putovala na sono, pred ktorým som sa modlila a povedala doktorovi, nech komentuje všetko čo vidí. Pečeň je v poriadku, nie je zväčšená, prebiehajú v nej divné procesy, no to je pri tejto chorobe normálne. Tak som teda s výsledkami putovala za mojou izbovou doktorkou, ktorej som sa už ráno vyhrážala, že ak ma nepustí domov, tak idem na reverz. Povedala, že teda dobre, že som si to vydupala u primárky (našťastie, nebyť tej, tak tam ešte ležím!) a že prechádzam na domácu liečbu. To som už plakala od šťastia. Dobre, tak sa už teda nachádzam doma, s miliónom liekov, ktoré musím jesť, o týždeň idem na ďalšie pečeňové testy a vypadá to, že si ešte týždeň poležím, aj keď áno angína ma už prešla a mandle sú na veľmi dobrej ceste, poklopem si. Tento článok mal byť len takým upozornením, aby ste nepodceňovali ani obyčajné bolenie hrdla, aby ste na seba dávali pozor, vážili si zdravie a prajem vám všetkým, nech nikdy neskončíte v nemocnici, ono to tam ani nie je nejaké strašné, samozrejme pokiaľ vás neoperujú, ale je to strašné na psychiku. Ja som dostala super spolubývajúcu, kamarátku, s ktorou sme trávili čas hraním hier, hrali sme meno mesto, zviera vec; lodičky, proste zabíjali sme čas ako sa dal. A keď nad tým teraz rozmýšľam, asi sa to malo stať, asi som mala skončiť v nemocnici, asi som mala spoznať Paťu. Inak Paťa strašne ťa pozdravujem a posielam objatie, zajtra už pôjdeš domov určite aj ty! 
video

You Might Also Like

5 komentárov

  1. Ehm, si úplne ok, áno ? Odmietať hospitalizáciu ? (nie hospitáciu, to je niečo úplne iné)... A vyhrážať sa doktorkám ? Mononukleóza nie je sranda, absolútne a môžeš byť rada, že vôbec pre teba v nemocnici mali miesto.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za opravenie chyby! Samozrejme hospitalizáciu som myslela. Inak, to či som ju odmietala, je len moja a moja vec. Doktorkám som nehrozila ani nič podobné, len som prosila trikrát denne nech ma už pustia, to je rozdiel, pustili ma vďaka lepším výsledkom, nie preto, že som im držala nôž pod krkom. Že mononukleóza nie je sranda som zistila a určite to vieš aj ty ak si ju mal/a, no ako som už písala, nie pri každej mononukleóze je potrebná hospitalizácia, niektorí ju vyležia doma a ani nevedia, že ju prekonali, takže preto som ju chcela liečiť doma, len rozdiel je v tom, že v nemocnici ma vyliečili za 5 dní doma by to trvalo tak 10 dní. Pekný večer.

      Odstrániť
  2. Pripíjam sa k mononukleoze. Mala som tu smolu, že ma táto choroba držala myslím, že nejaký mesiac a nikto nebol schopný mi na to prísť a teraz je to najlepšie pretože mi mononukleóza napadla pečeň a ja som jak 50 ročná babička ktorá sa stále stažuje, že jej je niečo. :( Ja som vtedy chcela ist do nemocnice a podobne ale trpela som potichu doma :(

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Skus zeleny jacmen, ze vraj na pecen velmi pomaha, ja som si kupila tabletkovy, ale maju ho aj v praskovom stave.

      Odstrániť
  3. Drž sa!! Mononukleóza je sviňa.. minulé leto som ju mala už po tretíkrát a tiež to začalo podobne ako u teba lenže mňa neboleli mandle ale uzliny.. Čo mi však naša obvodná povedala? že uzliny ma bolieť nemôžu a že mám len seknutý krk.. Nakoniec na vlastnú päsť na infekčné po ktorom sa ťahám doteraz (budúci týždeň mám krvné testy).. A máš 100% pravdu v tom, že až v nemocnici si uvedomíš komu na tebe ako záleží, kto ti zavolá alebo len napíše jednu SMS nech ti je lepšie :)

    OdpovedaťOdstrániť

All rights reserved. Používa službu Blogger.

Social Network