Victoria: mylife

31.12.17

Cousins by blood – friends by choice.

2.11.17

V mobile som presiahla 2000 odfotených fotografií! A to nehovorím o tom koľko mám fotiek v podobe tých stiahnutých z messengeru a screenshotov! S každou jednou fotkou, ktorú mám v telefóne sa mi spája strašne veľa spomienok a príbehov a práve kvôli tomu som sa rozhodla vytvoriť nový koncept článkov, v ktorých by som Vám chcela ukázať fotky, ku ktorým sa mi spájajú rôzne spomienky, vo väčšine dúfam, že vtipné!

Keď sa pozriem na tieto tri fotky je mi do smiechu. Je pravda, že v tej dobe mi bolo skôr do plaču, ale poďme k pointe. Jeden pekný prázdninový týždeň (naozaj pekný, lebo teploty sa šplhali na 35 stupňov) som sa rozhodovala čo idem robiť cez víkend, môj vtedajší týždeň bol veľmi pestrý, kaderníčka, kamarátka a na víkend buď diskotéka alebo chata v Kováčovej s mojou partiou. Tak trošku som zradila partiu a chcela ísť radšej na diskotéku, pretože som v tom klube ešte nebola a s kamarátkou som sa dlho nevidela, no čím bližšie bol piatok tým horší bol môj zdravotný stav (a moji kamaráti Kováčovčania sa mi smiali, že keď nejdem s nimi na chatu, tak ani bez nich na diskotéku, vtedy ale ešte nevedeli, že skončím v nemocnici), a tak keď oni dorazili do Kováčovej, ja som dorazila na nemocničné lôžko. Oni mi poslali do nemocnice takéto pozdravy a ja som plakala na infekčnom (doteraz si myslím, že ma zariekli!:D).

Tak ale pozdrav z nemocnice som poslala aj ja im!

V jeden pekný júnový víkend som sa rozhodla zostať v Bystrici a ísť do mesta s kamarátmi. Začali sme s Kikou v Čajovni Čarovni, kde to mám mimochodom naozaj rada a ak chcete ísť niekam na vodnú, tak určite tam (s mojimi spolužiakmi máme vodnú ako tradíciu, takže sme už prešli dosť podnikov a tento nám vyhovoval najviac), no v tento večer mi vodná nejako nepadla, samozrejme bola beztabaková a nepila som alkohol, no keď sme vyšli von smerom na námestie za kamarátmi, s ktorými som sa mala stretnúť som sa skoro na námestí povracala, áno, nebolo to skoro, povracala som sa, ibaže nie na námestí ale na bočnej ulici (okolo mňa chodili ľudia a komentovali, že musím mať minimálne dve promile), ktorú vidíte na druhej fotke, ešte minule som tam videla fľak, ktorý som ľahko identifikovala, neviem či som sa niekedy cítila trápnejšie než v tej chvíli, no teraz na to spomínam s úsmevom! (mimochodom, ak ste sa nezasmiali na tejto storke, tak sa pozrite na moje vtedajšie obočie a zasmejte sa na ňom).

Moja najlepšia kamarátka má narodeniny 2.1., čo znamená, že každoročná tradícia je, po novoročnej chate prísť rýchlo domov a ísť znovu oslavovať. Tento rok som sa rozhodla, že upečiem svoju prvú tortu v živote, ktorá sa nakoniec vydarila, môžem povedať, že fakt super vyzerala a aj dobre chutila (aspoň v niečom sa pochválim), no tak som s tortou prišla do miestneho baru, dobre skôr dedinskej krčmy, tiež som priniesla aj plastové vidličky a taniere, ľudia sa po nás pozerali celkom divne, no nejako sme to zvládli. Mimochodom, mangová vodka strašne nechutne vonia a zle chutí, takže neodporúčajú ju 3 z 3 Slovákov.

Presne 9.9.2016 (trošku magical dátum) som sa spoznala s jedným z mojich najlepších kamarátov! Doteraz si pamätám na moment, kedy mi ho moje dve známe predstavili v H&Mku, padla veta ako Viki a toto je náš kamarát Dušan, on je tiež na intráku v Bystrici a Dušan povedal :"Ahoj ja som Peter", tak som si pomyslela, že je asi trošku retardovaný alebo niečo také. No proste v prvej chvíli to nebolo kamarátstvo na prvý pohľad.

Naše prvé konverzácie prebiehali len cez instagram a boli dooosť trápne :D (inak followujte Dušana @dusanvanco) Časom som ale prišla na to, že Dušan je naozaj v pohode chalan, prvé stretnutie v kaviarni s ním a s Vevou si pamätám doteraz a som strašne rada, že som sa s nimi spoznala! Dušan je taký ten typ kamaráta, ktorý vám poradí ohľadne chlapcov, vzťahov, povie vám narovinu čo si myslí a poradí, hodí sa na kávičkovanie a je super parťák na akciách. Tiež chápe to, keď sa mu ozvem len raz do mesiaca, pretože naozaj nemám čas. No a tento Peťko mal pred nedávnom 18! (Dušan sa doteraz väčšine ľuďom predstavuje ako Peter).

1.9.17

Moving experience

1.8.17

Horrible week

Dobre, na začiatok zdravím všetkých ľudí, ktorí si práve otvorili tento článok a budú schopní ho dočítať až do úplného konca.

Je utorok 1.8.2017 - 17:32 a ja začínam písať prvé riadky tohto článku. Viete ako som vám sľubovala, že články budú bývať každé 2-3 dni? No, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Všetko to začalo už minulú nedeľu, keď som sa prebudila s ukrutnou bolesťou hrdla, no nedávala som tomu veľkú pozornosť, jednoducho som si zobrala tabletky na cmúľanie, konkrétne Lišajník indický, pretože starká vyčítala, že bolesť hrdla po ňom prejde do dvoch dní! (Nie, naozaj to tak nie je, to by bol priveľký zázrak. ) V pondelok som s bolesťou hlavy, hrdla a stým, že som ledva rozprávala putovala ku kaderníčke, kde som strávila vyše štyroch hodín, pretože mi vyrovnávala vlasy. Všetko to fénovanie mi nespravilo vôbec dobre a moja bolesť hrdla sa ešte zhoršila. Od pondelka som už len ležala, pila čaje a cmúľala spomínaný Lišajník indický, no a aby toho nebolo málo, mamina zavelila, že kalciový sirup ma predsa dá dokopy! No dobre, najväčšia sranda prišla vo štvrtok, kedy som už nevedela prehĺtať (čítaj sliny som musela vypľúvať), nevedela dýchať a ani rozprávať. Tak sme teda putovali na pohotovosť, kde sa doktorka zhrozila, že také hrozné mandle v živote nevidela, a to už teda musela mať pekný vek. Povedala mi, že sa jej to nezdá, že ma objedná na ráno na krčné, pretože tam bude asi absces a budú mi to musieť rezať. Viete si predstaviť ako som sa v tú noc vyspala. Ráno som sa zobudila s horúčkami, áno s horúčkami, nie s teplotami. Prišli sme na krčné a doktorka hovorí, absces to nie je, to je v poriadku. Tak som sa začala tak radovať, že som prepočula ďalšiu vetu :"Ale musí ísť do nemocnice". Počula som až mamininu otázku : "Ležať?" A doktorka odvetila, že samozrejme, že s tým domov ísť nemôžem, lebo sa zadusím svojimi vlastnými mandľami, tak som teda hospitáciu odmietla a doktorka mi povedala, že mám ísť na infekčné. Väčšia sranda bola tam, doktorka mi zobrala krv, lebo jej prišlo na um, že to asi bude mononukleóza (chápete? mononukleóza, choroba, ktorú mala kedysi moja spolužiačka a ja som si vždy premietala v hlave otázku, čo za chorobu to vlastne je, keďže jej nič nie je, samozrejme, mononukleóza položí každého inak, je to podľa imunitného systému), dobre, o dve hodiny sme si prišli po výsledky a doktorka začala čítať, leukocyty v poriadku, čítala ďalej a zrazu a áno, je to mononukleóza, ty si odmietla hospitáciu? Tak ja sa ťa nepýtam, osemnásť nemáš, takže ideš ležať a nezazeraj po mne s tebou som husy nepásla (nebolo to zazeranie, to som už plakala), takže z ničoho nič som sa ocitla na infekčnom oddelení (mimochodom, sú tam návštevy zakázané) v izbe s dvomi posteľami no jedinou obyvateľkou, mnou. Plakala som asi ďalšie dve hodiny a sestričky, ktoré okolo mňa fakt behali a púšťali mi do žíl raz glukózu, raz NaCl a neposledne antibiotiká, sa nestíhali čudovať a každá z nich sa ma snažila utešiť. Po dvoch hodinách prišlo spasenie v podobe mojej najlepšej spolubývajúcej, do dverí vošlo vysmiate dievčatko (vtedy sa ešte smiala, no časom už plakala so mnou) a pozdravilo ma ahoj! Tak som skoro vyskočila z kože, celá šťastná, že tam nebudem ležať sama. Paťa, moja spolubývajúca, bola len o rok staršia a aj keď býva 70 km ďaleko, zistili sme, že máme veľa známych, mimochodom Paťa mala tiež mononukleózu, no mala postihnutú pečeň, teda akútny zápal pečene. Keď sme sa pýtali, čo je dievčatku vedľa nás, tak nám povedali, že má tiež mononukleózu (asi sa to teraz nejako šíri). Celú sobotu sme prespali, najprv som si myslela, že nám asi dali nejaké tabletky na spanie, no nie, teraz mi dochádza, že to sme boli naozaj také slabé. Horšia bola nedeľa, ktorá išla strašne pomaly, no a pondelok, ten som celý preplakala. Až v nemocnici zistíte, čo má skutočnú hodnotu, to bola jedna z hlášok, ktorú som povedala svojej najlepšej kamarátke včera večer. Inak áno, zistíte aj to, kto pri vás skutočne stojí, kto vás príde pozrieť, aj keď len pod okienko, kto vám zavolá, či napíše. No a dnes, som doslova prinútila doktorku pustiť ma domov. Ráno mi sestrička, ktorá ma prijala v piatok a bola najmilšia vzala krv a kázala som jej, nech ju popľuje, aby som mala šťastie, aby výsledky dopadli dobre. Tak teda výsledky dorazili, všetko som mala v poriadku, všetko sa zlepšilo, no pečeňové testy sa zhoršili. Nie oveľa, ale sú horšie. Tak som putovala na sono, pred ktorým som sa modlila a povedala doktorovi, nech komentuje všetko čo vidí. Pečeň je v poriadku, nie je zväčšená, prebiehajú v nej divné procesy, no to je pri tejto chorobe normálne. Tak som teda s výsledkami putovala za mojou izbovou doktorkou, ktorej som sa už ráno vyhrážala, že ak ma nepustí domov, tak idem na reverz. Povedala, že teda dobre, že som si to vydupala u primárky (našťastie, nebyť tej, tak tam ešte ležím!) a že prechádzam na domácu liečbu. To som už plakala od šťastia. Dobre, tak sa už teda nachádzam doma, s miliónom liekov, ktoré musím jesť, o týždeň idem na ďalšie pečeňové testy a vypadá to, že si ešte týždeň poležím, aj keď áno angína ma už prešla a mandle sú na veľmi dobrej ceste, poklopem si. Tento článok mal byť len takým upozornením, aby ste nepodceňovali ani obyčajné bolenie hrdla, aby ste na seba dávali pozor, vážili si zdravie a prajem vám všetkým, nech nikdy neskončíte v nemocnici, ono to tam ani nie je nejaké strašné, samozrejme pokiaľ vás neoperujú, ale je to strašné na psychiku. Ja som dostala super spolubývajúcu, kamarátku, s ktorou sme trávili čas hraním hier, hrali sme meno mesto, zviera vec; lodičky, proste zabíjali sme čas ako sa dal. A keď nad tým teraz rozmýšľam, asi sa to malo stať, asi som mala skončiť v nemocnici, asi som mala spoznať Paťu. Inak Paťa strašne ťa pozdravujem a posielam objatie, zajtra už pôjdeš domov určite aj ty!

26.7.17

Aperol night

16.6.17

Be blessed for what you have

Opäť raz si v týchto nočných hodinách sadám ku počítaču a začínam písať riadky, ktoré sa píšu, dá sa povedať úplne sami. Opäť raz si chcem vyliať srdiečko a podeliť sa s vami o moje terajšie pocity.

Prečo sa k blogu vraciam vždy tak neskoro? Došiel mi čas. Došiel mi čas takmer na všetko. A prečo si z blogu začínam postupom času robiť denník? Sama neviem. Cez pracovný týždeň som na internáte a trápim sa v škole, v ktorej to je v tomto období čoraz ťažšie, no a cez víkendy pracujem od rána do večera, keďže som si konečne našla brigádu. Nie že by mi táto moja vyťaženosť vadila, to nie, len si asi neviete predstaviť aká unavená som a ako mi nezostáva takmer žiadny čas na nič iné. S kamarátkou, ktorá odo mňa býva o dva domy sme sa nevideli už možno aj dva mesiace, to už o niečom svedčí nie?

A aj napriek tomu, že mi nezostáva takmer žiadny čas na rodinu, kamarátov, Taru, blog, čítanie a fitko, proste na všetky veci, ku ktorým sa rada vraciam, som šťastná za tie veci, ktoré mám. Vďaka brigáde som spoznala veľa nových ľudí, zažila akcie, ktoré by som inak nezažila, naučila sa veľa nových vecí, no a vďaka internátu sa zo mňa stal celkom iný človek, nezávislý, samostatný.O to viac si ale užívam okamihy, keď sa mi podarí po dlhej dobe stretnúť s takmer celou rodinou, keď len tak sedíme a grilujeme. Milujem prechádzky s Tarou, aj keď ich praktizujeme strašne málo, no vždy si ich užijeme. Vždy sa teším na nočné výlety s kamarátmi, pretože si odnášam vždy perfektné spomienky, veď len koľko spomienok máme z posledných zábav. Jednoducho, buďte vďačný za to čo máte a neberte to ako prioritu. Pretože nič vo vašom živote nie je prioritou, príde obdobie keď vám už aj prechádzka so psom začne chýbať, keď si s kamarátkou nebudete vedieť zladiť čas, lebo toho budete mať obe veľa, príde obdobie, keď aj dva týždne neuvidíte svoju rodinu, lebo vám do toho príde kopec iných vecí, no a presne v týchto chvíľach sa naučíte vážiť si to čo máte.

Love u ♥

9.5.17

Dear Mom,

Celý tento článok bude venovaný jednej špeciálnej osobe. Tej najšpeciálnejšej. Mojej mamine.

Mami, dúfam, že sa tento článok k tebe nejako dostane, pretože ty si vždy tam, kde ťa práve potrebujem.

Ďakujem ti za všetko mami, za to, že si pri mne stála od malička a stojíš pri mne doteraz a navždy. Ďakujem ti za to, že si ma sprevádzala pri mojich prvých krôčikoch, že si pri mne bola v momente, keď som zistila, že z detskej postieľky sa dá ľahko uniknúť, že si ma naučila bicyklovať sa aj napriek tomu, že tvoje brucho bolo vtedy vďaka tehotenstvu väčšie než môj bicykel. Ďakujem ti za to, že si pri mne stála, keď som chodila uplakaná zo aj do škôlky, keď som nastúpila do školy, že si ma naučila učiť sa, učiť sa na vlastných chybách. Ďakujem ti za to, že si mi dala priestor, na to robiť vlastné chyby, vlastné rozhodnutia, aj keď niekedy neboli vôbec dobré. Ďakujem ti za tvoju plnú podporu, pretože viem, že ju u teba mám, nech robím čokoľvek. Ďakujem ti za tvoju dôveru, lásku, nehu, za všetky tvoje rady. Za to, že keď sa smejem, smeješ sa so mnou a keď plačem, plačeš so mnou. Ďakujem ti za to, že toleruješ moje výkyvy nálad. Aj za to, že chápeš, že jednoducho neznášam rána, takže je úplne normálne, keď sa ti ráno zabudnem pozdraviť. Ďakujem ti za to, že v určitom období, keď som povedala že prídem domov o pol noci a prišla som o tretej ráno, nevypytovala si sa prečo, vedela si kde je pes zakopaný a prečo som to urobila, nevynadala si mi, ba naopak, tolerovala si mi to. Ďakujem ti za to, že v tú noc, keď mi nebolo dobre, si bola pri mne a chodila si ma kontrolovať v pravidelných intervaloch. Ďakujem ti za to, že si kvôli mne klamala. Nespočetne krát. Klamala si učiteľom, mojim kamarátom, rodine a dokonca aj ocinovi. Klamala si kvôli mne, pretože som to tak chcela a potrebovala.

Sama vieš, že posledné obdobie pre mňa nebolo ľahké, prišla prvá veľká láska, v ktorej si ma podporila a sprevádzala ma ňou, no nestála si pri mne iba počas nej, ale aj potom keď prišlo prvé sklamanie. Plakala som, no nebola som v tom sama, lebo si bola pri mne. Ďakujem ti za to, že si sa bála o moje zdravie viac než ja, že si dokázala čakať so mnou hodiny v nemocniciach, že ma nútiš brať lieky, o ktorých si ja myslím svoje a ktoré brať nechcem, no ty na moje zdravie dozeráš a dbáš viac ako ja. Ďakujem ti za to, že si pri mne pri všetkých mojich rozhodnutiach, do ktorých nezasahuješ. Len sa prizeráš a snažíš sa ma navnadiť na správnu cestu. Ďakujem ti za to, že si ma nechala spraviť moje doposiaľ najväčšie rozhodnutie. Odísť. Odísť preč od rodiny, od priateľov, no hlavne od teba. Určite nie je ľahké nechať svoje dieťa ísť, ešte k tomu v tak mladom veku, no ty si ma nechala, lebo si vedela, že to tak chcem ja. Áno viem, je to len internát, no myslím si, že internátni ľudia ma dobre chápu, pretože vedia aké je to odlúčenie ťažké.

Človek si zvykne. No nikdy nezabudne na teplo domova a kto ho tam čaká.

V tomto článku patrí ešte jedno ďakujem jednej ďalšej osobe, ktorá mi otvorila oči a ukázala mi, že aj rodičia robia chyby a zlé rozhodnutia a že nie o všetkom musím vedieť. Takže prepáč mami, prepáč, že v tvojom ťažkom období som pri tebe nestála tak, ako ty stojíš pri mne. Že som ti ho iba sťažila svojimi zbytočnými otázkami, že som sa urážala a vyčítala ti veci, ktoré som ti vyčítať nemala. Prepáč mi za to, že som ti toľkokrát ublížila. Či už slovami alebo skutkami. Ja viem, že si mi to odpustila, veď práve že to viem. Viem ako strašne ma máš rada a ako si mi ochotná odpustiť čokoľvek, no myslím si, že ty nevieš ako veľmi si to vážim a čo to pre mňa znamená. Ľúbim ťa mami, nekonečne, viac než kohokoľvek iného a inak než kohokoľvek iného, pretože nikdy nebudem mať nikoho tak rada ako teba mami.

Prosím Vás, nezabúdajte na to, že sa blíži deň matiek. Skúste svojim maminkám kúpiť nejaké pekné darčeky pre maminku, niečo určite nájdete.Nemusíte jej však dávať len drahé dary, myslím si, že určite postačí kvet, pusa, objatie či veta ľúbim ťa mami.

4.5.17

Článok pre všetkých depresívne mysliacich ľudí

Čím ďalej tým viac to nezvládam.

Otvorene si teraz v mysli uvážte, či ste niekedy túto vetu vyslovili, či už na hlas alebo sami pre seba. Ak je odpoveď áno, tak neprestávajte čítať.

Ja si túto konkrétnu vetu posledné dni, hovorím dosť často. A čo dni, už to budú mesiace. Viete, niekedy sa zamýšľate nad tým, či toto všetko vôbec zvládnete, zamýšľate sa nad tým, kedy sa toho stihlo nakopiť tak strašne veľa, no a na spomínanú kopu len pribúda a pribúda a kebyže je reálna, už by sa podľa mňa zrútila.

V jeden týždeň plačete nad školou v druhom už to je aj ďalší problém o pár dní sa pridajú rodinné problémy, ďalej zdravotné problémy, a vy s tou vašou zlou psychikou už vlastne nerobíte nič iné, len beháte od jedných lekárskych dverí k druhým.

Rovnováha však raz musí prísť. Z kopy sa musí aj uberať a verte mi časom naozaj z tej vašej kopy strašne veľa negatívnych vecí zmizne. Možno nie všetky, možno vás stále niečo bude trápiť, no bude to lepšie, všetko bude lepšie. Všetko čo potrebujete je čas.

Možno už väčšina z vás vie, že moje posledné obdobie nebolo dobré. No teda, ono bolo priam veľmi zlé. Dá sa povedať, že som nežila, len prežívala. Robila som veci, ktoré by som inak nerobila, začala sa baviť s ľuďmi, s ktorými inak nikdy do kontaktu neprichádzam, prišla som o pár ľudí, no to všetko asi malo prísť, jednoducho potrebovala som, aby mi niečo alebo niekto otvoril oči. Boli však dni, v ktorých som sa nevedela tešiť ani z maličkostí a kto ma pozná, ten vie, že sa teším naozaj zo všetkého. Raz sa nás naša angličtinárka (ktorú mám ja len tak mimochodom veľmi rada, lebo je to strašne skvelá osoba) pýtala, čo nás na vtedajšom dni potešilo a každý mal povedať aspoň jednu vec, či mi veríte alebo nie, bola som v takej depke, že som proste nedokázala nájsť nič. Jednoducho jedinou dobrou vecou v ten deň boli peniažky, ktoré mi pípli na účte a myslím si, že vôbec nie je dobré, keď jediná vec, ktorá vám vykúzli aspoň aký taký úsmev sú peniaze.

Tak nejak sa dostávam k bodu s ktorým som chcela začať. Tešiť sa treba z maličkostí. Úplných maličkostí. Zo spevu vtákov, krásnej oblohy, jarných kvetov, z pozdravu od neznámeho, každej dobrej správy, z toho keď sa vám niekto ozve a vy viete, že na vás myslí, jednoducho na svete je toľko krásneho a pozitívneho a my na to často zabúdame a ponárame sa do problémov a depresií. Prestávame vnímať to pekné. Skúsme sa stať na chvíľu ľuďmi, ktorých netrápia každodenné starosti, skúsme všetko zlé zahodiť za hlavu, áno viem, bude to ťažké, no pokúsme sa sústrediť na to dobré, pretože potom keď si na papieri spravíte dva stĺpce a spíšete si tie dobré a zlé veci vo vašom živote, sami uvidíte, že toho dobrého tam je jednoducho viac, lenže dobro zostáva zatienené. Kto alebo čo ho zatieňuje? Na to si už musíte odpovedať sami.

Takže skúsme byť odteraz optimistami s úsmevom na tvári, ktorých už len tak niečo nerozhádže a ktorí zvládnu všetko priam excelentne. Žime pre daný okamih, nepremýšľajme so slzami v očiach o minulosti a naopak, nebojme sa budúcnosti, všetko čo máme je totiž tu a teraz. Kto do toho ide so mnou?

2.4.17

A lot of things changed.

Neviem ani ako začať.

Tak dlho som nenapísala dlhší, zmysluplnejší článok, že ani neviem ako na to. Dá sa zabudnúť písať? Dá sa vôbec na niečo zabudnúť?

Táto otázka mi vŕta v hlave už dosť dlho.

Myslíte si, že človek vie zabudnúť? Zabudnúť na tie pekné, no možno aj tie nie ružové chvíľky? Vie si z hlavy odstrániť spomienky?

Nebudem sa asi veľmi rozpisovať o mojich problémoch, alebo skôr neproblémoch (pretože v skutočnosti to ani nie je niečo, s čím by ste sa možno trápili Vy). Možno len o mojom zlom období, pretože veď každý máme svoje problémy nie? Vy máte určite tých svojich vyše hlavy a ak práve teraz nemáte, tak prídu, pretože nie je všetko len ružové a raz tá čierna dorazí (dnes som veľmi optimisticky naladená). Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak čierna je vlastne moja obľúbená farba. Myslíte si, že to má nejakú spojitosť? Možno. Možno mi tie všetky zlé veci prinášajú skúsenosti. A voľky nevoľky aj spomienky. Podľa mňa sa všetko deje pre nejaký dôvod. Nikto nám do života nevstúpi len tak pre nič za nič. Tak isto ako z neho neodíde pre nič za nič. Jednoducho, všetko je tak, ako to má byť. Aj keď v niektorých chvíľach mi to príde skôr akoby si život zo mňa uťahoval.

Neviem či to, čo píšem má vôbec nejakú pointu. Možno som len potrebovala zo seba dostať to, že už je toho na mňa jednoducho príliš veľa. Na prázdniny čakám ako na spasenie a na chvíľky, kedy som vypla od všetkého si už ani nespomínam. Ja viem, každý si musí rozplánovať čas podľa seba, stanoviť si svoje priority a naučiť sa žiť na 150 percent, lenže mne sa to nejako nedarí. Bohužiaľ. Dúfam, že nie som jediná, ktorá to takto má. Že nie som jediná, ktorá má zlé obdobie práve v dobe, keď by malo byť všetko viac než krásne.

Dúfam, že som Vás týmto článkom moc nedeprimovala, tým ktorí si moje bludy prečítali ďakujem a prajem Vám čo najkrajšie dni! Netrápte sa, všetko prejde.

9.1.17

Best year. Year 2o16?

Aj Vám príde, že každý rok si stále opakujete, tak tento rok bol určite najlepší? No a potom príde ďalší, ktorý je ešte lepší a takto sa to každý rok stále dookola opakuje. Minuloročný článok, ktorý si mimochodom môžete prečítať tu, niesol taký istý názov ako tohtoročný, samozrejme s koncovkou 15.

Tak som sa zamýšľala čím to bude, prečo zatiaľ ani jeden rok nebol naozaj špeciálny, taký najšpeciálnejší, chápete ma však? Bude to asi tým, že každý rok do nášho života vstupujú noví ľudia, ktorí si menia miesto s ľuďmi, ktorých každým rokom strácame. Do nášho života prichádzajú nové myšlienky, zážitky, skúsenosti, jednoducho stávame sa dospelejšími, skúšame nové veci a spoznávame nielen nových ľudí, nové miesta a veci, spoznávame hlavne sami seba. A to je prosím pekne kolobeh života, ktorý je nekonečný a ktorý sa stále opakuje.

Keď si vezmem seba, starú Viktóriu, ktorá Vám písala práve ten minuloročný článok a seba dnes, vidím obrovitánsky rozdiel. Nielen vo vzhľade, aj keď tam vidím rozdiel tiež, vidím skôr ten obrovský kus cesty, ktorú som si prešla, tie nové veci, ktoré som spoznala, nové zážitky, ktoré som zažila, nových ľudí, ktorých som spoznala, nové miesta, ktoré som videla, no a niekde pri konci vidím seba ako celkom iného človeka. Človeka s celkom iným zmýšľaním a s inými názormi, vidím osobu, ktorú ovplyvňujú noví ľudia, nové veci. Jednoducho, možno Vám rok príde ako strašne krátka doba, no za rok sa toho zmení kadečo, no hlavne vy sami. Čím to je? Tým že stále rastieme?

Neviem ako zrhnúť rok 2016 tak, aby som sa príliš nerozpisovala. Celý rok sa ale niesol v dobrom duchu, všetko to, čo som si prijala mi vyšlo a nebola doba, v ktorej by som bola vyslovene nešťastná, aj keď samozrejme depkavé obdobia má každý z nás, u mňa sa prejavili hlavne v septembri, no s pomocou dobrých ľudí, ktorí pri mne stáli som zvládla aj toto obdobie. Pomenila som ľudí, s ktorými som sa bavila, začala som ako tak cvičiť, prijali ma na "vysnenú" strednú školu a od septembra som na internáte. Zažila som strašne veľa zážitkov, cestovala s kamarátmi, rodinou a jednoducho užívala som si ten rok.

Do nového roka som nevstupovala so žiadnymi predsavzatiami, pretože viem, že u mňa by aj tak neobstáli. Dokonca som ale ani nemala čas premýšľať nad nejakými predsavzatiami, pretože v poslednom čase sa toho zase zomlelo až príliš.

Som rada, že som sa dokopala k napísaniu tohto článku a keďže ja už zajtra taktiež nastupujem do školy (áno prázdniny som si trošku predĺžila), tak vôbec netuším, kedy sa uvidíme najbližšie. Majte sa ale krásne! Užívajte si nový rok 2017 najlepšie ako viete a majte ho plný úspechov!